Kapitola 1.

24. dubna 2008 v 15:47 | tina-chan |  Je toto život?
Názov poviedky: Je toto život
Názov kapitoly:
Postavy: Savannah, Sirius Black, Fred Weasley, Amai Hayazashi
Žáner: veselá tragédia?
Žáner 2: trochu mordídne, proste smrť
Obdobie: po Bitke o Rokfort
Varovanie: kto nečítal siedmu knihu, pozor! vymenujem tu temer všetkých čo v nej umreli!!!



1. Kapitola
"Hej! Je tu ďalší nový, musíme ísť!" upozornila som Siriusa.
"Jasne, jasne. Hneď som u teba." ledabolo na mňa zamával rukou a naďalej sledoval obrazovku. Bezmocne som si vzdychla a vyšla zo stroho zariadenej strážnice. Šla som naspamäť naučenou cestičkou. Na konci, som uvidela známu majestátnu drevenú bránu. Muž, ktorý práve dorazil sa ešte zviechal zo zeme, keď som dorazila k nemu. Podala som mu ruku a pomohla mu vstať. Mohol mať sedemnásť možno dvadsať rokov. Mal ryšavé vlasy a na sebe niečo čo raz dávno pripomínalo bundu z hippogrifej alebo dračej kože, teraz však bol celý od prachu. V ruke držal pozostatky čarodejníckeho prútiku.
"Čo? Kde to, do pekla, som?" opýtal sa dosť zarazeným tónom a potom sa na mňa pozrel spýtavým pohľadom, ktorému sa mimochodom nedalo odolať.
"No, temer si, si aj odpovedal," odvetila som s jemne posmešným tónom v hlase,
" toto nie je peklo, skôr niečo ako nebo. Alebo očistec, posmrtný život, každý to tu volá inak," vysypala som zo seba viedla ho dolu chodníkom.
"Takže som…," zasekol sa na začiatku vety a akoby netúžil pokračovať, musela som sa potichu zasmiať.
"… mŕtvy? Áno." dopovedala som zaňho. Prečo sa toto opýta každý? pomyslela som si otrávene. Cesta späť do kancelárie k Siriusovi bola poznamenaná hrobovým tichom. Muž, išiel dva kroky za mnou a neustále sa nervózne obzeral dozadu. Zrazu sa z ničoho nič zastavil. Obrátila som sa a pozrela mu do tváre.
"Heh, som ja ale idiot! Ja som Fred, Fred Weasley osobne!" povedal, so šibalským úsmevom, pri vchode do strážnej vežičky.
"Volám sa Savannah a som vedúca veže a k nej pridelenej brány 319, v ktorej sa práve nachádzaš." a naznačila som mu nech prejde do ďalšej miestnosti. Konečne! pomyslela som si a vošla za ním. Neznášam to nekonečné vysvetľovanie nováčikom, kde sa to vlastne ocitli.
"Sirius!" zvolal Fred na plné hrdlo a mňa vytrhol z myšlienok. "A-ako? Čo tu robíš?"
"Idem radšej spraviť čaj," povedala som rýchlo a snažila sa nejako odtiaľ dostať. Netuším, odkiaľ sa tí dvaja poznajú ale nevyzerali moc šťatný, že vidia jeden druhého. Ako som tak rozmýšľala, vybrala som z poličky tri šálky a tácku. Keď som však prišla do izby zbadala som niečo, čo som nečakala, no možno iba v kútiku duše. Oni obaja pozerali na veľkú obrazovku a tvárili sa ako najlepší priatelia. Položila som tácku na stôl, pričom sa mi podarilo rozbiť jednu zo šálok. Až teraz si všimli že som späť.
"Sav, chcel by som ti predstaviť geniálneho vynálezcu a priekopníka modernej žartíkológie, Freda Weasleyho." oznámil mi, nalial čaj sebe a Fredovi čaj.
"Ahaa," povedala som a sústredila sa na opravenie šálky, "ako sa im darí?" opýtala som sa medzi rečou. Moje oči nachvíľku zmenili farbu z beláskovo-modrej na červenú a šálka bola ako nová. "A Sirius nezabúdaš na niečo? Si tu aby si mi pomáhal a nie celé dni sledoval čo sa deje dole." povedala som výhražne a sadla si do jediného pohodlného kresla v miestnosti.
"Prečo vždy musím ja vysvetľovať?" opýtal sa a nečakal na moju odpoveď a zmeneným hlasom povedal, na čo som myslela. "Lebo to je tvoja úloha a trest. A teraz rýchlo, rýchlo hovor!" vyplazila som mu jazyk a on pokračoval už svojím, menej otravným hlasom.
"Táto užasná vecička," ukázal na obrazovku v rohu a ďalej pokračoval " je obyčajná muklovská televízia pozmenená, aby premietala, o sa deje vo svete živých, inak povedané tam dole," rýchlo vysvetlil. Fred len prikývol hlavou a zase pozoroval mihajúce sa obrázky, ja to nikdy nepochopím, čo je zábavné pozerať sa na životy druhých? spýtala som sa sama seba a zakašlala. "Sirius, nezabudol si na niečo?"
Ako odpoveď som dostala jediné slovíčko: "Nemyslím,"
Opäť som si odkašlala a pozrela naňho vražedným pohľadom, "Dobre vieš, čo máš povedať! Takže hurá, hurá a vysyp to!" i keď by bolo omnoho jednoduchšie aby som všetko povedala ja…
"Môj milý Freddy," začal konečne Sirius, " tým že si umrel si skončil tu, na mieste, ktoré nemá konkrétne meno, ja to napríklad volám nebo a tuná Sav, zase domov. V skratke sú tu duše všetkých čo umreli. Celý komplex má tvar kruhu a obyčajná duša ako ty alebo ja nemá potuchy kde sú presné hranice. Po obvode je umiestnených asi sedemsto brán, podobných tej z ktorej si vypadol i ty. V strede sa nachádza veliteľstvo, ja netuším, čo alebo kto tam je mojou povinnosťou je však ťa varovať aby si sa nepribližoval k budovám v strede mesta. Pokiaľ nemáš kde prespať môžeš si vybrať z mnohých hotelíkov alebo zostať chvíľu tu. Tak to je asi všetko. Pre viac podrobnosti kontaktuj Sav." Odrapkal si povinne, za čo som ho obdarila kyslím úsmevom, a zase len hľadel na obrazovku. Fred si odpil z čaju a pohrúžený do vlastných myšlienok sa oprel o kreslo.
"Tak? Odkiaľ ho poznáš?" opýtala som sa Siriusa karhajúcim tónom. Moja otázka bola zignorovaná. Odpoveď som sa dozvedela až o chvíľu.
"Je to brat Rona, Harryho najlepšieho priateľa,. Nejaký čas sme všetci žili v mojom dome, veď som ti to už spomínal. Harry, môj krstný syn…"
"Áno, áno, krstný syn, ktorý chodí na Rokfort, najlepšiu čarodejnícku školu na svete, bla, bla, bla. Sirius hovoril si o tom už toľko krát, že to fakt poznám naspamäť." Pozrela som na Freda, ktorý medzitým zaspal na gauči. Vstala som z kresla a zamierila k malej skrini. Vybrala som odtiaľ jednu z mála ešte normálne vyzerajúcich diek a opatrne som prikryla Freda. Sadla som si vedľa Siriusa a spýtala sa ho ako si postavičky z obrazovky vedú.
"Nehovor to takým tónom!" naštvane sa na mňa obrátil, "tebe to je možno jedno ale mne tam bojujú priatelia..." vedela som, že chcel dopovedať i umierajú, ale niečo mu v tom zabránilo. "Tak prepáč, nemyslela som to zle." ospravldnila som sa mu a nechala ho aby dopovedal, čo začal.
"No, Voldemort práve vyhlásil prestávku a vo Veľkej Sieni zbierajú ranených alebo mŕtvych…" tentoraz ho nenechal dopovedať Fred. Ani som si nevšimla kedy sa zobudil, ale teraz stál Siriusovi za plecom a vydesene pozeral na obrazovku.
"Moje telo!" skríkol až som vyskočila, jak som sa zľakla. "to je… moje telo!" zopakoval a nemo pozeral pred seba. Všetci traja sme sledovali Fredovu rodinu.
"Remus… Nymphadora!" tentoraz vykríkol Sirius. Môj pohľad sa zastavil na dvoch telách vedľa Fredovho. Meno Remus mi bolo hneď známe, ale kvôli Nymphadore som musela zaloviť v pamäti aby som si spomenula. Remus Lupin, najlepší priateľ zo školských čias a jeho snúbenka Nymphadora Tonksová.
Ticho som oboch pozorovala. Kvôli tomuto je zakázané sprostredkovať prenosy zdola, napadlo ma, no prehltla som štipľavú poznámku a potichu som sledovala tých dvoch. Zrazu sa Fred postavil a vybehol z miestnosti, Sirius sa ponáhľal za ním. Vzdychla som si, vypla vysielanie a vyšla za nimi. Fred stál pri bráne akoby na niečo čakal. Sirius stál pri ňom a niečo mu dohováral. Nikdy som neobľubovala beh a tak som sa ani tentoraz nenáhlila. Keď som bola približne v polovici cesty všimla som si ako Fred beží; tentoraz smerom ku mne.
"Je… je to pravda?" spýtal sa ma zadychčane. Netušila som čo myslí a tak som ho nechala vydýchať a išli sme zase do ku strážnici.
"Ak je toto fakt svet mŕtvych, nemali by sem prísť i Lupin a Tonksová? Prečo ešte nevypadli z tej brány?" pýtal sa viac zmetene ako nahnevane.
"Mno, poviem ti tajomstvo," začala som, "po prvé nemuseli by vypadnúť z rovnakej brány ako ty. Totižto je to úplná náhoda a nikto, dokonca ani ja, nemôže predpovedať z ktorej brány sem prídeš. A po druhé neprídu sem všetci. Toto je najväčšia záhada, ako mi raz povedal Sirius, že žiaden čarodejník si doteraz neuvedomil, ako veľmi je Avada Kedavra nedokonalá. To kúzlo odtrhne dušu od tela pár sekúnd pred úplnou smrťou a preto z obetí toho kúzla sú buď duchovia, ktorý sa nikdy nedostanú sem hore alebo staéry, neviditeľné pozostatky duše, ktoré sa niekedy upnú k určitej osobe a ochraňujú ju."
"A čo ak aj tá osoba ku ktorej sa pripútali umrie?" prekvapil ma otázkou.
"Potom… ," zamyslela som sa, to mu povedať nemôžem, alebo áno? Neprezradila by som moc? I tak už toho vie moc a to je tu len deň! Po tomto krátkom duševnom boji som mu odpovedala, "o tom ti poviem inokedy. Stmieva sa a ja musím ísť ešte niečo vybaviť. Inak už si sa rozhodol, či chceš bývať so Siriusom vo vežičke, alebo si nájdeš byt?" prepáč, že zahováram, ale ešte ti nemôžem povedať pravdu, ešte ju nemôžem povedať nikomu. Síce sa Fred zatváril sklamane, odpovedal mi milým tónom.
"Chcel by som sa prejsť po meste a možno si tam niečo nájdem. Á Sirius," konečne sa vrátil i Sirius a ja som pochopila dôvod jeho meškania. Ďalší nový, teda, nová. Malé dievčatko. Malo dlhé čierne vlasy a tipovala som ju na Japonku, na sebe mala krásne zelené kimono posiate ružovými kvietkami. Sirius ju niesol na rukách a ona sa len jemne triasla a ani nepípla. Vnútri ju položil na gauč a ja som si k nej čupla. Chúďa malé.
"Ahoj, ja som Savannah. A ty, drobček?" spýtala som sa jej. Chvíľu bolo ticho, dokonca ani Sirius nezapol prenos z dola. Nakoniec sa malá predsa len ozvala.
"Ja…volám sa Amai Hayazashi. A mám šesť rokov!" vyhlásila hrdo a na malinkých prštekoch ukázala šesť. Prestala sa báť a začala nám rozprávať o sebe. Až keď sa otočila k Siriusovi a Fredovi všimla som si vzadu na jej kimone malú krvavú bodku. Postrelili ju. Dievčatko po chvíľke zaspalo mne na kolenách.
"Už je čas ísť domov!" vyhlásila som a zdvihla ju na plecia. "Ráno zase prídem." povedala som Siriusovi.
"Bývaš na druhej strane mesta, pôjdem s tebou a odnesiem ju." gentlemansky navrhol a už vstával.
"Nie, kto by sa tu o toto všetko postaral, há?" začala som mu protirečiť. A čo? Veď mám pravdu! Pomyslela som si. Určite by sme sa začali hádať, čím by sme nielen zobudili Amai, ale aj by sme tak skoro neskončili. Našťastie to vyriešil Fred, ktorý sa ponúkol, že pôjde miesto Siriusa.
 


Komentáře

1 Aďulkaaa | Web | 2. července 2008 v 8:00 | Reagovat

Tak to je fakt originálna poviedka......je to niečo nové.....čo tu ešte medzi tými otrepanými poviedkami nebolo.....páči sa mi to.....idem čítať ďalej.

2 tina-chan | 2. července 2008 v 15:48 | Reagovat

pre Aďulkaaa: jej! dakujeeem! :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama