Kapitola 3.

24. dubna 2008 v 15:58 | tina-chan |  Je toto život?
Názov poviedky: Je toto život
Názov kapitoly:
Postavy: Savannah, Sirius Black, Fred Weasley, Amai Hayazashi, Evelin McCarterová a iní obyvatelia penziónu
Žáner: veselá tragédia?
Žáner 2: trochu mordídne, proste smrť
Obdobie: po Bitke o Rokfort
Varovanie: kto nečítal siedmu knihu, pozor! vymenujem tu temer všetkých čo v nej umreli!!!



Kapitola 3

"Tá predavačka vravela, že je jedlo dovážané zo Zeme?
Takže je cesta ako sa dá dostať späť?"
"Fred," vzdychla som si a beznádejne naňho pozrela, "áno, niektoré jedlá sú dovážané zo Zeme. Áno, sú tu ľudia, ktorí sa môžu dostať dole a zase späť," fúkla som do prameňu
vlasov, ktorý mi vietor hodil do tváre, "ale viac ti vážne nemôžem povedať."
"No tak, povedz - hahaha," začal sa na mne smiať. Ležala som na zemi v kaluži blata. Plesla som rukami a všade okolo mňa fŕkalo blato.
"Neuškŕňaj sa tak!" zlostila som sa.
"Ale, ale ... čo iné by som mal robiť? Poď, vstávaj," prijala som od Freda, ktorý sa stále smial, ruku a vstala som.
"No tak, nesmej sa mi už!" prskala som, no tiež som sa smiala. "Toto ti nedarujem!" vykríkla som sa hodila som doňho blatovú guľu.
"Hej, to nie je fér!" zvolal a v chabej obrane pred seba natiahol ruky.
"Vážne a to už prečo?" čudovala som sa.
"Ty máš okolo seba viac blata!" vysvetlil.
Začala sa menšia vojna a ľudia, ktorí nás na ulici obchádzali s počudovaním na nás zazerali ako na bláznov, keď sme sa guľovali uprostred cesty blatom ako malé deti.
Kľačala som na kolenách, keď ma Fred chytil okolo pásu a hodil do tej najväčšej kaluže. Prestala som sa smiať, lebo blato som mala už fakt úplne všade.
"Dobre… dobre, dosť. Vyhlasujem prímerie. Prosím!"
"Ale no tak," hodil mi do tváre poslednú guču blata.
"Stop!" Zmenila som tón a Fredovi bolo zjavne jasné, že to myslím vážne. Postavil sa a ja tiež. Pozrela som naňho a vyprskla smiechom.
"Vyzerám, akoby som sa práve neúspešne pobil s divokým Ezugruom."
"S čím?" spýtavo som na naňho pozrela.
"Ale a teba v škole neučili o čarodejných tvoroch?
Takže, ehm" odkašľal si a začal s prednáškou, "divoký Ezugru je chránený tvor, ktorý sa vyskytuje len v bahnistých oblastiach. Celý deň prespí a v noci ide na lov, samozrejme len v hrubom zábale bahna." Zase sme kráčali po ulici, smerom k veži.
"Niekto tu bol pilný študentík?" nedalo neopýtať sa.
"Nie, len raz pri výrobe okamžitého elixíru na zmenu farby vlasov, navrhol som, či by nebolo dobré použiť i výťažok z moču spomínaného živočícha. Na týždeň sme zdrhli z
domu, že ideme k Leemu, ale šli sme do hôr nájsť nášho Ezugrua. Ja som sa s ním bil, zatiaľ čo George sa snažil zachytiť kvapky moču. Bola to strašná sranda ale úplne
nanič, lebo nakoniec sme museli celý elixír začať odznova kvôli tomu, pretože ten výťažok spôsobil, že vlasy boli krikľavo zelené s ružovými bodkami."
"Konečne som sa päť minút nesmiala a ty takto!" Fred sa na mňa nechápavo pozrel, utrela som si slzy chrbtom ruky a dodala, "Sirius mi vravel, že ty a George ste na sebe
skúšali všetky svoje vynálezy."
Odpovedal len prostým: "Aha".

Už pri vchode do strážnice som mala zlé tušenie. Bolo tam veľmi veľké ticho. Prestala som sa smiať na ďalšom Fredovom vtipe a znepokojene som zrýchlila krok. S rachotom som otvorila dvere do obývačky, kde sme popíjali čaj a Sirius mi
rozprával o svojom živote tam dole. Alebo sme len sledovali ako sa darí jeho krstnému synovi a jeho priateľom. Tentoraz však miestnosť nebola osvetlená žiarou blikajúcej obrazovky. Pohľadom som hľadala Siriusa, no nikde som ho nevidela. Prešla som i ostatné miestnosti, no stále nič.
"Héééj! Našiel som ho!"
Okamžite som pribehla za Fredovým hlasom. Uvidela som Siriusa schúleného v rohu, v podobe veľkého čierneho psa. Toto bolo prvýkrát, čo som ho tak videla. Mal taký smutný
psí pohľad a vyzeral veľmi milunko. Nikdy by som naňho nepovedala, že by mohol vyzerať tak zraniteľne. Len mi rozprával o chvíľach, keď sa premieňal.
"Sirius… čo sa stalo?" Niečo sa určite muselo stať, takto sa za ten rok aj voľačo nikdy nesprával. Ale čo to mohlo byť? Čo sa mohlo stať za tých desať hodín? Ak by zomrel
ďalší z jeho priateľov, hádam by ho to nezasiahlo až takto… iba ak by umrel ten jeho krstný syn.

"Nad čímkoľvek uvažuješ, si vedľa," povedal Sirius, už opäť človek, vychádzajúc z vedľajšej izby. "Nik ďalší neumrel," ohlásil stručne.
"Tak potom čo sa stalo?" stále som nechápala.
"Ani nie pár minút po tom ako ste včera odišli, ja neviem, nejaká sila ma zrazu akoby chcela odtrhnúť od tohto miesta, ... sveta," na chvíľu sa odmlčal a ja som zabehla po
nejakú vodu, niečo mi hovorí, že toto rozprávanie bude nadlho. Keď som sa vrátila Sirius vďačne prijal pohár a doprial si dlhý dúšok.
"Tá sila, zrazu bolo nejaké ostré svetlo, neviem presne. A potom som sa len videl bok po boku Jamesa, Remusa a Lily." Opäť sa napil. Všetci, ktorých vymenoval umreli Avadou, ako je to možné? Žeby… Moje myšlienky boli zase prerušené, lebo Sirius pokračoval vo svojom rozprávaní. "A pred nami stál Harry. Chvíľu sme sa zhovárali a potom
som bol späť tu vo veži, premenil som sa na psa a odvtedy..." ďalej už hovoriť nemusel vedela som čo bude pokračovať, natoľko ešte ľudí poznám.
"…a odvtedy si sedel v tamtom rohu a zožieral sa," bezmocne som si vzdychla a oprela sa o chrbát kresla.
"Sirius myslíš, že by sa tak dalo vrátiť do života natrvalo?" po prvýkrát sa ozval Fred.
"Dosť o tom pochybujem, mal som pocit, akoby som bol len odraz seba samého. Necítil som sa nijako špeciálne živý." Niet pochýb, ale prečo tu potom ešte nebol nik zo stredu?
"Sirius, vravel si, že ťa zavolal Harry, nepamätáš sa, žeby držal niečo v ruke alebo tak? Hocičo. Alebo, nehovoril niečo divné, akoby kúzelnícku formulku?" spýtala som sa a začala sa prechádzať po miestnosti.
"Sav, napadá ťa čo by to mohlo byť?" opýtali sa obaja temer zároveň. Ja som mlčala a stále sa prechádzala po miestnosti ako nepokojná šelma v klietke.
"Asi áno, len som si nie istá či…" neisto som pozrela na Freda, ktorý zjavne pochopil a povedal: "Už sme dlho preč, možno by som sa mal vrátiť, za Amai," sklamane sa obzrel,
keď vychádzal z izby a odišiel. Pozorovala som ho, kým nezabočil za roh.

Otočila som hlavu a pozrela na hradby obkolesujúce stred mesta. Oči sa mi na chvíľku zaplnili slzami, ale rýchlo som si ich chrbtom ruky utrela a otočila sa k Siriusovi.
"Asi tuším čo to mohlo byť, ale budem musieť ísť do stredu mesta overiť si to."
"Nemáš tam náhodou vstup zakázaný?"
"Eh, mhm, to je fakt…" trápne som si spomenula, ale v okamihu som zase zvážnela. "Možno sa mi podarí zastihnúť bratov, ... alebo niekoho iného v meste. Netuším, ale ak o tom ešte nevedia - a ako ich poznám, je dosť možné - treba to okamžite ohlásiť," rozmýšľala som nahlas a nervózne sa prechádzala po miestnosti. Po dvoch - troch minútach som si sadla a pozorovala vodu v pohári. Mimovoľne som poznamenala:
"Sirius, je tu ďalší."
"Jasne, ideš tiež?" spýtal sa, keď vstával. No ja som pokrútila hlavou a chvíľku ešte rozmýšľala. Rozhodnem sa ráno, neznášam takéto prekvapenia. Keď som odchádzala,
všimla som si Siriusa ako ide s nejakou černoškou dole kopcom k veži. Takže by som mala pripraviť ďalšiu izbu. Alebo skôr nie? Pousmiala som sa a šla svojou cestou.

Do penzióniku som dorazila za tmy a pre istotu som vošla zadným vchodom.
"Kde ste boli? Ha? Hovor!!! Chodievala som s tebou na nákupy a nikdy to netrvalo pol dňa. Tak čo ste robili?"
"Aj ja ťa rada vidím, Eve. Ako sa máš?" prešli sme do obývačky, kde som sa zvalila do kresla a skoro aj zaspala. No nedalo sa, musela som ešte prejsť povinným výsluchom.
"Ja sa mám celkom dobre, teda až na to, že hneď ako som prišla z práce mi Amai oznámila, že ty a Fred ste zmizli, a že sa s ňou mám hrať. Takže moja otázka znie…" dramaticky sa odmlčala, "kam ste zmizli? A neklam!"
"Šla som za Siriusom a… počkať!" zarazila som sa. Až teraz mi to došlo, "Fred sa ešte nevrátil? Veď z veže odchádzal skoro pred hodinou," tipla som si, lebo odhadovanie času
a vzdialenosti je mojou slabinou. Eve sa tvárila prekvapene.
"Nie, nik neprišiel. Ale nemeň tému. Čo vás tak zdržalo?" spýtala sa s náznakom (no dobre, nebol to len náznak) netrpezlivosti.
"Asi ma nepustíš z tejto miestnosti, kým ti nepoviem pravdu, pravdu a nič len pravdu, však?" odpovedala som jej otázkou a uškrnula sa. Odpovedala mi rovnakým gestom. Chvíľu sme sa na seba vyškierali a ja som sa opäť ozvala.
"Po nákupe som chcela ísť skontrolovať Siriusa, či je ešte veža celá. Po ceste sa mi dajako podarilo šmyknúť sa na blate či čo a Fred sa mi posmieval, tak som doňho hodila kus blata, aby ho ten smiech prešiel a spustila sa menšia vojna. Potom sme dorazili
k Siriusovi a musela som riešiť zasa jeho problémy. Vtedy Fred odišiel. So Siriusom som sa zhovárala asi pol hoďky a potom som sa vybrala domov." Ukončila som zhrnutie celého dňa. Eve sa na mňa podozrievavo pozrela a jej pohľad jednoznačne hovoril:
"To je všetko?" a nesmiem zabudnúť na jedno jej pochybovačne zdvihnuté obočie.
"Dobre priznávam, ešte som sa u Siriusa prezliekla, kým šiel k bráne po nejakého dedka. A keď som odchádzala, videla som ho s dajakou černoškou, tiež novou."
"WOW! Takže rande?! Sav, nepoznáš ho ani tri dni a už si s ním bola na romantickej prechádzke mestom?" Tentoraz som bol tá prekvapená ja. I keď pravda, od Eve by
sa dalo čakať čokoľvek.
"Evelin McCarterová! Tak po prvé, čo je na tomto meste romantického?! A po druhé, šli sme len k Siriusovi, nikde sme sa nezastavili, nič. Ani trochu to nebolo rande, ani nič podobné!" Skúsila som sa brániť, no proti Eve som nemala šancu.
"Si zainteresovaná, vidíš len to, čo chceš." Akoby si ty nebola zainteresovaná automaticky ma napadlo. No Eve, na moju smolu ešte mala v pláne niečo dodať. "Sav, poznáme sa odkedy som sem prišla. Bola som prvý hosť v penzióne. Za celý ten čas si si s nikým nevyšla. Teraz máš úžasnú možnosť si niekoho nájsť a Fred zjavne tiež niekoho
potrebuje."
"Nemudruj. Ja nemením priateľa každý týždeň ako niekto." A Fred potrebuje niekoho, to je pravda, ale aby mu nahradil brata. Chcela som dopovedať, ale Eve mala zjavne iný názor. "Sav, pozri sa na seba. Máš len osemnásť. Si pekná, milá a bývala si aj bohatá. Prečo sa konečne nepozrieš do zrkadla a neuvedomíš sa?!" s hnevom ukončila náš rozhovor.
"Toto bola jedna z mála inteligentných vecí, čo si mi kedy povedala. Poď sem," objala som ju a opýtala sa: "Tak čo, je vypočúvanie u konca?"
"Čo už s tebou. Vďaka, len toľko som chcela. Prepúšťam ťa." Už som sa tešila, že si konečne pôjdem zdriemnuť, no niekto zazvonil. Prosebne som pozrela na Eve, ktorá už tiež mierila hore schodmi. Zjavne sa nado mnou zľutovala a šla otvoriť. Ja som sa ďalej pomaly plazila hore schodmi. Bola som na polceste do izby, keď sa zdola ozvali hlasy. Rozpoznala som dva, no rozhodne tam bolo viac ľudí. V izbe som si sadla na posteľ a pozrela do zrkadla, ktoré stálo na druhom konci miestnosti. Odraz, ktorý som videla mi bol známy. Na plecia padali čierne vlnité vlasy a lemovali bronzovo opálenú tvár.
Modré oči, trochu špicatý nos a plné pery. Založila som si prameň vlasov za ucho a ukázal sa dlhý rad náušníc. S povzdychnutím som sa otočila a padla do postele a zaspala. A to bol ešte jednoduchý deň.

"Slečna Savannah! Vstávajte!" zobudil ma piskľavý hlások Pootvorila som oči a uvidela malú Amai ako sedí na rohu mojej postele a veselo si hmká nejakú pesničku.
"Amai. Koľko je hodín? Dnes majú raňajky na starosti Eve a Jared," vymotala som sa z perín a vybrala sa k skrini. Vzala som nejaké oblečko a stále prenasledovaná Amai som
zamierila na koniec chodby do kúpeľne.
"Amai, odnesieš mi toto do kúpeľne? Ja ešte skočím dole pozrieť Eve. Díky!" dievčatko odo mňa šťastne vzalo kôpku oblečenia a ja som rýchlo zbehla dolu schodmi. Nakukla som do jedálne a nakoniec vošla. Eve sedela na starej kuchynskej linke a podávala z poličky nad sebou taniere Jaredovi, ktorý ich ukladal na stôl.
"Ste skvele zohraný," okomentovala som ich snahu a zase vyšla hore schodmi. Zamierila som do kúpeľne, no niečo ma zastavilo.
"Amai, keď nabudúce pôjdeš do hocijakej izby - klop, dobre?" povedal Fred vychádzajúc z kúpeľne, potľapkal Amai po pliecku.
"Pekný uterák," povedala som na adresu jedinej látky, ktorú mal Fred okolo pásu. Na uteráku boli malé ružové sloníky na modrých obláčikoch.
"Vďaka, včera som našiel jeden obchodík a tam som si nakúpil oblečenie a podobne. Ak chceš, môžem tam dnes zbehnúť a kúpiť aj pre teba."
"Eh" nemala som slov, "nie, díky. Bez toho sa zaobídem," vykoktala som sa a konečne vošla do kúpeľne.


Dni plynuli v podobnom tempe a kde - tu sa udialo niečo zvláštne. Teda ja som si ešte stále lámala hlavu s tou Siriusovou ´návštevou´ ako to sám nazval, no nevidela som
riešenie. To spôsobovalo, že moje zvyčajné kontroly vo veži sa predlžovali. Každý deň som sa pýtala na hocijaké detaily, či náhodou niečo nezabudol spomenúť.
"Sav! Si tým posadnutá. A celý priebeh ´návštevy´ som ti hovoril už toľkokrát, že to fakt musíš vedieť naspamäť!"
"Dobre, dobre," oprela som sa o kreslo a snažila sa vymyslieť inú tému rozhovoru, no nešlo. Moje myšlienky sa neustále vracali k tejto záhade. "Sirius, posledná otázka."
Dala som si ruku na srdce: "Prisahám. Kto zmizol ako posledný? James, Lily, Remus alebo ty?"
"Keď sme sa objavili, bolo to naraz, proste sme tam boli. A zmizli sme… tiež nejako podobne. Harry prišiel k Voldemortovi a zrazu som bol opäť tu. Cítil som sa akoby ma
mlátili palicou, ale inak tak normálne ako sa len tuná cítiť. Ale počkaj, ešte si spomínam, že kútikom oka som zachytil Lupina ako sa díva smerom k hradu. Takže asi ako tretí alebo úplne posledný, no bolo to v priebehu stotín."
"A samozrejme nik z vás sa nespýtal ako ste sa tam dostali. Ale ak ty si odišiel ako posledný, bolo by všetko o niečo jasnejšie. Inak ešte stále neprišiel nik zo stredu, aby
sa ťa na toto spýtal, myslím celkovo, ´návštevu´." To, že nik neprišiel je asi najdivnejšia vec z celej tejto záležitosti. Musel si to niekto všimnúť, každý odchod a príchod je presne zaznačený. Je len málo ľudí, čo by dokázali obísť vrátnika.
"Sme späť!" zdvihla som hlavu a uvidela Freda, ako zvyčajne sprevádzaného Amai. Sirius doslova slintal, keď Fred otváral tašku s jedlom, čo boli nakúpiť. Amai ku mne pricupitala a ja som si s oneskorením všimla, že v ruke drží lízatko. Na tvári sa jej usadil šťastný úsmev.
"Stretli sme cestou sem nejakého chlapíka v divnom oblečení a keď uvidel Am, z rukáva vybral balíček. Povedal nech sa rozdelí s ostatnými a zmizol." Povedal na vysvetlenie Fred, a z druhej tašky vybral ručne zdobené vrecko: "Daj si," ponúkol ma a ja som neodmietla. Vybrala som si cukrík s ružovým obalom, odbalila ho a hodila do úst.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama