Kapitola 5.

24. dubna 2008 v 15:59 | tina-chan |  Je toto život?
Názov poviedky: Je toto život
Názov kapitoly: Zábudlivec a Rojko
Postavy: Savannah, Sirius Black, Fred Weasley, Amai Hayazashi, Jimmy, Cassaerio, Ed a Roic
Žáner: veselá tragédia?
Žáner 2: trochu mordídne, proste smrť
Obdobie: po Bitke o Rokfort
Varovanie: kto nečítal siedmu knihu, pozor! vymenujem tu temer všetkých čo v nej umreli!!!



"Dobre. Vyhlasujem koniec stretnutia. Teba Sanny, odprevadím k bráne a musíš mi sľúbiť, že už sem takto nikdy nevtrhneš, dokým ti neskončí trest. A vy dvaja padajte na prednášky, už i tak meškáte!"
"No tak, Cass. Keď vydávaš rozkazy vyzeráš ako otec," začala som sa hádať, tak veľmi sa mi nechcelo odchádzať. I keď hádala by som sa aj keby som to tu nenávidela. Trpko som si pomyslela. Tento dom mám strašne rada a zakaždým sa mi ťažko odchádza. Na rozdiel odo mňa sa Roic a Edward poslušne zdvihli a začali sa pripravovať do Akadémie. Naštvane som pozrela na najstaršieho z mojich bratov a vyšla z miestnosti. Pomaly som vyprevadila tých dvoch pred dvere a chvíľu im mávala. Keď zahli za roh vrátila som sa do miestnosti k Cassaeriovi.
"Bývalo to naopak, nie? Oni teba odprevádzali pred dvere a mávali ti, kým si nezahla za roh." potichu sa spýtal, keď som vošla. Pousmiala som sa a sadla si do veľkého kresla.
"Tak vrav, ako sa ti darí? Počul som, že máš dosť rušno v tom hotelíku."
"Celkom mi to ide. Bohužiaľ, keďže nemôžem ísť dole, musím všetko kupovať a ver, že je to otravné. Ty si tu žiješ, nymfy ti varia a perú. Híčkajú ťa, zatiaľ čo ty nemusíš ani pohnúť prstom," trochu frflem no a? Zrazu sa ku mne Cass nebezpečne naklonil a pošepol: "Dnes musím ísť dole, pozháňať jedlo pre takých chudáčikov ako si ty. Chceš ísť tiež?" do očí sa mu nahrnula normálna farba, úplne rovnaký odtieň modrej ako mám ja.
"Wow, nevravel si pred chvíľou, že mám čo najrýchlejšie odísť? A teraz chceš aby som porušila zákon?" i keď by to nebolo po prvýkrát. Prekvapene som pozerala. Cass otvoril dvere na skrini a vybral z nej pravú uniformu akadémie, pre štvrtákov. Dlhý hnedý habit, lemovaný oranžovou. Jemne som po ňom prešla rukou. Zamat.
"O desať minút sa stretneme pred dverami, ak tam nebudeš, odídem bez teba."


Pozrela som na hodiny na veži. Už je to dvadsať minút, čo sme s Cassom a skupinou štvrtákov prešli cez všetky brány a nenápadne dorazili dole.
Na Zem. Našu nenápadnosť som okamžite zničila tým, že som sa vrhla na kopu snehu a začala ho hádzať do brata a ostatných. Nanešťastie to bola ich prvá "vychádzka" a tak len stáli a pozerali na mňa ako na blázna. Po pár minútach som prestala a k všeobecnej radosti sme vykročili smerom k mestu. Počasie asi trochu blbne z tých výbuchov mágie, ktoré sa odohrali počas Bitky o Rokfort. Sirius mi raz vravel, že tá bitka sa zapíše do dejín, no ja som mu neverila. Síce som bola dole možno častejšie ako poniektorí z najstarších (samozrejme, že nie vždy o tom vedeli), ale rozmýšľanie ľudí som stále nechápala. Koho bude o takých sto rokov trápiť nejaký Harry a Voldemort.
"Každý má svoj zoznam? Teraz máte rozchod, pamätajte, že sme v čarodejníckej dedine, no i tak sa vyvarujte kúzlam! Nová, ty ideš so mnou," posledná poznámka bola adresovaná mne. Keďže môj braček musel nejako vysvetliť kto som, čo som, povedal svojím zverencom, jednoduché klamstvo. Nováčik na Akadémií s nesmiernym talentom.
"A vy pane, nemáte svoj zoznam?" trochu posmešne som sa opýtala. Ešteže boli jeho študenti dávno preč, inak by som asi schytala. Teraz na mňa len hodil kyslý úsmev a povedal: "Nie, ja si idem sadnúť do najbližšej krčmy a niečo si vypijem. Inak aby som nezabudol, vďaka tebe sme museli zmeniť dedinu."
"Všimla som si."
"Nechaj si tie poznámky a dovoľ mi dopovedať. Nachádzame sa v dedinke Girton*, Takže ešte pred pohodičkou v krčme sa prejdeme a ty mi ukážeš kde bol použitý Kameň Zmŕtvychvstania. A cestou mi povieš všetko čo vieš."
Povzdychla som si a chytila ho za ruku. Obaja sme sa rozplynuli v hmle a zase objavili uprostred hustého lesa. Po dlhom hľadaní som predsa len našla miesto, ktoré mi Sirius opisoval. Cass sa poobzeral okolo a vďaka jednoduchému kúzlu ihneď našiel Kameň.
"Takže kúzliť len v prípade najvyššej nutnosti?" musela som podotknúť. Zovrel Kameň v ruke a vložil si ho do vrecka. Spustil sa jemný dážď.
"Porozhliadnime sa tu! Sirius mi toľko o tomto mieste rozprával. Urobíme si malú exkurziu!" prosíkala som.
"Neuvidíš tu nič len pozostatky boja. Len pár dní uplynulo odkedy sa tu bojovalo, tvoj priateľ Fred by ti mohol o tom veľa povedať. Ideme späť, dobre?" chcela som namietnuť proti nazvaniu Freda mojím priateľom, no radšej som sa rozbehla nevedno kam. Len po pár minútach sa predo mnou ocitol majestátny hrad. Zastala som na konci lesa a s otvorenými ústami som pozerala na stavbu oproti. Na pleci mi pristála ruka.
"Vravel som ti. No, poďme späť," povedal Cass neprirodzene ponurým hlasom.
"Harry, nemyslím si, že je múdre sem chodiť," ozvalo sa odniekiaľ z diaľky. Cass si to nevšímal, no ja som zamrzla strachom. Harry? Ten Siriusov Harry? Super! Ak Sirius alebo Fred pozerajú telku, uvidia ma! Šokovane si uvedomím a stiahnem brata späť do lesa. Nechápavo sa na mňa zazrel. Po pár sekundách si zjavne na moju smolu uvedomil, prečo sa asi skrývame. Spýtal sa len jediné slovíčko: "Prenos?!" Dokelu! Prečo zrovna mne prischol inteligentný brat? Prečo nemôžem mať brata, ktorý mi s radosťou pomôže a pred rodičmi moje prešľapy ututlá? Pošepky som začala bratovi vysvetľovať: "Nóó, ja asi nikdy nepochopím ľudí, no keď vidím ten smútok a bezmocnosť v ich očiach, proste im musím pomôcť. A keďže sa zo smrti navrátiť tak ľahko nedá, chcem im aspoň ukázať, že ich blízky sa netrápia pre ich smrť, ale že si užívajú životu i za nich." Počas rozprávania som pozrela na oblohu. Belasá, kde-tu zopár bielych mráčikov. Ľudia sú pozoruhodní, to je jasné. Pohľadom som prešla späť na brata, pozrel na mňa akoby som bola vyhlásená za študentku roka.

"No temer sme to trafili, hostinec kam som chcel ísť je len o ulicu ďalej," povedal Cass, keď sme sa opäť objavili aj s hmlou, na konci slepej uličky. Vyšli sme a brat, ktorý ako jediný z nás dvoch poznal cestu šiel až do útulného baru. Ja som potichúčky cupkala za ním. Keď sme vchádzali, gentlemansky mi otvoril dvere a ja som sa vybrala sadnúť si za stôl. Cass ešte odbočil k pultu a objednal niečo, čo on považoval za špecialitu podniku. Ani sme si nesadli a ja som začala sumarizovať.
"Takže najprv ma napadneš, no nechceš mi nijako vážne ublížiť, potom Eda a Roica pošleš na nudné prednášky a nakoniec vážne porušíš pravidlá, že ma vezmeš dole so skupinkou študentov. Povieš mi o čo tu ide?" barmanka doniesla dva poháre. Menší, naplnený záhadnou čiernou tekutinou, na ktorej sa vznášala biela para, položila predo mňa a väčší s tyrkysovou náplňou sa ušiel Cassovi.
"Tak na zdravie," a odpil si. Trochu s neistotou som pozrela na to predo mnou a odchlipla si. Na moje prekvapenie to chutilo úžasne.
"Neodpovedal si mi!" upozornila som brata.
" Zaútočil som na teba, aby som sa uistil, že si to fakt ty. Predsa len vziať na seba niečiu podobu nie je nič ťažké. Ale viac ti nemôžem povedať, a taktiež každý v centre má zákaz ti niečo prezradiť. Jediný spôsob ako ti môžem pomôcť je dať ti toto," oznámil mi smutným hlasom a z vrecka vybral malú bielu knižočku. Položil ju predo mňa a opäť si odpil. Vzala som knižku do rúk a obzrela si ju.
"Veď je to obyčajný preukaz do knižnice," prevracala som ju medzi prstami a hľadala nejakú utajenú funkciu, no nič som nenašla.
"Aj do utajených častí," prezradil. "A netvár sa tak. Najjednoduchšie je začať od začiatku," usmial sa a dopil. Do hostinca začali prichádzať študenti Akadémie s rukami plnými tašiek. Po troch - štyroch sa usádzali pri stoloch a rozprávali. I k nášmu stolu si prisadli dvaja a tak sme boli donútený zmeniť tému. Milá blondínka, čo si prisadla k nám sa ma zopárkrát spýtala, prečo som nastúpila do vyššieho ročníka, odkiaľ som a ako to, že ja som nebola poverená lístočkom, no po mojich strohých odpovediach sa vzdala.

Po štyroch hodinách strávených dole som bola šťastná, keď Cass vyhlásil: "Vezmite si všetky tašky a ideme naspäť k bráne." Každý postupne zaplatil a vyšli sme z baru. Á, konečne. Pokiaľ sa dole zrovna nebojuje, je tu strašná nuda. Teším sa, že si v penzióne dám horúci kúpeľ a v pohodičke sa zvalím do kresla. Spätný prechod cez bránu do môjho sveta bol pomerne jednoduchý. Strážkyňa (mimochodom Jimmyho sestra) preverila naše povolenie na cestu tam aj späť, či je nás rovnaký počet ako bol pri odchode. Už po prvom kroku do rodného mestečka sa študenti rozpŕchli, ja som si len vzala jednu z tašiek, ktorá bola plná vecí, nakúpené zo zoznamu, ktorý som napísala ja. A tiež som vyrazila do penziónu, no v tom ma niečo zarazilo. Amai! Úplne som zabudla, že som ju nechala s Jimmim. Takže som si urobila malú obchádzku k bránam do centra vyzdvihnúť Amai. Hlava deravá, ako som mohla na ňu zabudnúť? Otočila som sa a temer tryskom som vyrazila ku bráne. Jimmy stál pri bráne, s hlavou opretou o velikánsku sekeru a trochu pospával. Podišla som k nemu a fúkla mu do ucha (za pomoci kúzla samozrejme, inak by som mu nedočiahla ani na krk). Vyprskla som smiechom a Jim, keď si uvedomil čo sa deje, tak sa tiež začal, trochu sekane, ale predsa smiať.
"Kde.. kde si toľko bo… bola?" spýtal sa pred ďalším záchvatom smiechu. "Amai je dnu, pred chvíľkou zaspala."
"Vďaka, že si na ňu dal pozor, bola som s Cassom a zarozprávali sme sa," povedala som ospravedlňujúco a vošla do domčeku, kde som našla malinkú Amai ležať v obrovskej posteli. Prikrytá obrovskou bielou plachtou vyzerala ako dokonalý anjelik, opatrne som k nej prišla a chystala sa ju zdvihnúť na ruky. V tej chvíli som si všimla postavu v rohu miestnosti. Nohy mal kúzlom pripútané k podlahe a pospával.
"Pokúšal sa prebojovať dnu, no bol to len zúfalý pokus, nemal pri sebe žiaden náznak mágie, ale odvahu mal. Uspal som ho a počkám kým príde na večernú obhliadku nejaký kapitán. Ten si s ním už poradí," stručne mi vysvetlil Jimmy. To muselo byť fakt zúfalé. Veď každý vie, že do centra sa bez mágie nedostane. Podišla som bližšie a v odvážlivcovi som rozpoznala Freda. Vydesene som priskočila k nemu a prebudila ho z Jimovho kúzla. Zmätene sa poobzeral, kým si uvedomil kde sa nachádza.
"Čo… čo tu robíš? A prečo ma tak bolí hlava?"
"To by som sa skôr mala pýtať ja. A hlava ťa asi bolí z toho, že si zrejme veľmi rozmýšľal nad plánom dostať sa naspäť dole," sňala som z neho i druhé kúzlo, ktoré ho pútalo k zemi a pomohla mu vsať. "Jimmy, i tohto si vezmem, ok?"
Po chvíľke, keď prestalo Fredovi tak strašne hučať v hlave, odišli sme od brány. Amai spala a ja som nemala to srdce ju budiť, preto som jej len šepla: "Ide sa domov," a tak ju nesiem na rukách, Fred s menšími ťažkosťami ide vedľa mňa krokom opilca.
"Povedz, čo to bol za nápad, prebojovať sa do stredu?"
"Zjavne blbý," odvetil a ja som vyprskla smiechom, "no nabudúce, ho zlepším, a uvidíš, že raz sa tam dostanem," povedal skôr aby podporil svoj nápad, než aby mňa presvedčil.
"A čo keby si, si najprv zistil všetky detaily o centre, aby si až sa tam prebojuješ, neblúdil?" podotkla som.
"Kde sa tu dajú pozisťovať takého dôležité detaily, slečna múdra?" otrávene odpovedal otázkou.
"Jednoducho. Ako každý svet, krajina, mesto či dedina i tu máme knižnicu. Tam je všetka múdrosť, a tú určite budeš potrebovať."

Ani sme sa nenazdali a boli sme pri penzióne. Dvere otvorila, trochu nervózna Eve a obdarila ma podozrievavým pohľadom. Ja som vybehla na druhé poschodie a uložila Amai do postieľky. Medzitým sa i Fred vyštveral hore schodmi. Temer sme sa zrazili, keď som vychádzala od Amai.
"Pôjdeš zajtra so mnou?" prekvapil ma Fred otázkou.
"Čože? Kam?" zmetene som sa ho spýtala.
"Do tej vašej knižnice, čo obsahuje všetku múdrosť sveta," objasnil, "akosi totižto, i keď tam akokoľvek veľmi chcem ísť, netuším, kde sa nachádza."
Spomenula som si na preukaz do knižnice i zakázaných častí a po chvíľke premýšľania som prisvedčila. Keď sme sa už na konci schodiska mali rozdeliť, ešte povedal: "Vieš o tom, že ti sukne pristanú? Mala by si ich nosiť častejšie," hlesol a zmizol vo svojej izbe. Ja som len zmätene vošla do tej mojej a spadla si na posteľ. Myslela som na mnoho vecí, no nad všetkým boli dve veci; neustále sa opakujúca Fredova veta a moja malá úvaha. Sirius síce vždy hovoril o Fredovi ako o nenapraviteľnom vtipálkovi, no mne taký nepripadal. Skôr nejaký stredoveký mysliteľ s gentlemanskými spôsobmi a hlavou v oblakoch. Taký stredoveký rojko.

*mestečko Girton fakt existuje, našla som o vďaka ujovi Googlovi. Nachádza sa v Cambridgeshire (Anglicko - samozrejme).
 


Komentáře

1 AYAmee | E-mail | Web | 28. května 2008 v 23:25 | Reagovat

Aj pri tom kameni zmrtvýchvstania či ako to bolo bola hviezdička a vysvetlenie nikde. Či som len selá?

Chválim úpoviedku, hoci mi hrozne vadí, že ide o fanfiction k Harrymu Poterrovi, ako som už vravela, pre svoju divnú náturu ff neuznávam, no je to natoľko dobré, že to čítať musím ach jaj, ff ne-ff :D! Máš skvelú fantáziu, dievča, škoda len, že tam musíš mať harrypotterovský motív...

Božeee, prečo ja vždy schytím potrebu sa inšpirovať, mne sa tam ten ich svet s tam tým centrom a magickookými ľuďmi páči! Hrooozne hrooozne moc :D!

Teraz nemám času na ďalší diel, nabudúce :D!

2 tina-chan | 29. května 2008 v 18:42 | Reagovat

odpoved pre ayamee: hupsik! diky, ze si ma to upozornila! to je chyba mojej sklerozy... uzaj to bezim napravit :D

juj dakujem :D moznoze nakoniec i ty zacnes s harrypotterovskymi ff :D

a este raz dakujeeem!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama