Kapitola 9.

24. dubna 2008 v 16:01 | tina-chan |  Je toto život?
Názov poviedky: Je toto život
Názov kapitoly: a radosti
Postavy: Savannah, Sirius Black, Fred Weasley, Amai Hayazashi, Evelin McCarterová a iní obyvatelia penziónu, Ed
Žáner: veselá tragédia?
Žáner 2: trochu mordídne, proste smrť
Obdobie: po Bitke o Rokfort
Varovanie: kto nečítal siedmu knihu, pozor! vymenujem tu temer všetkých čo v nej umreli!!!



Kapitola 9

…a radosti

O pár minút, keď sa objavili Amai a Fred, sme pod vedením novej príchodzej Caroline sme sa vybrali smerom ku strážnej veži. Za posledných pár mesiacov som si už zvykla na to, že niekedy bývalo vo veži ticho a doposiaľ to neznamenalo nič dobré. Vošli sme dnu, no všade bolo ticho a tma. Amai ma chytila za ruku a ja som si všimla, že Fred a Caroline sa niekde vyparili.
"Am? Tají sa tu niečo predo mnou?" opýtala som sa podozrievavo.
"Neboj sa slečna Sav, len poď ďalej!" upokojila ma Amai, a poskakovala ďalej do miestnosti. Skoro som zinfarktovala, keď som zažala svetlo a odvšadiaľ sa ozval výkrik plný radosti: "VŠETKO NAJ!!!"
Spoza gauča i spoza ostatného nábytku povychádzali všetci obyvatelia penziónu, ale i ostatní moji priatelia.
"Sav, čo ten vydesený výraz? Toto je tvoja narodeninová oslava, mala by si sa radovať a nie sa tváriť ako na pohrebe," pokarhala ma Evelin, ktorá bola skrytá za najbližším kreslom.
"Á - áno, jasne," trochu otupene, ešte z prvotného šoku, som pritakala. "Ako sa ti podarilo toto všetko zorganizovať? Je to úžasné," uznala som s obdivom.
"Ja som nič nezorganizovala," prekvapene ma vyviedla z omylu, "toto celé divadlo zorganizovali Sirius a Fred. Kto iní by bol schopní usporiadať takéto niečo za tak krátky čas a ešte aj vymyslieť také odlákanie."
"Odlákanie? Eve, mohla by si rozprávať v jazyku ktorému obe rozumieme?" trochu sarkasticky som sa spýtala no moja priateľka to pochopila.
"Jasné, myslíš si, že ten park poslali z centra, aby sa tu malé deti tak nebáli? Celé to bol nápad Freda a Sirius mu radil, kde sa čo dá zohnať…." moje myšlienky prerušili Evelino vysvetľovanie, veď ten park tam musí byť už minimálne týždeň, veľa ľudí na trhu sa ma pýtalo, či o tom niečo neviem. Takže to nemohlo byť postavené len kvôli dnešku.
"Keď sa zobudíš, nezabudni ísť za tými dvoma a aspoň povedz bú alebo mú," upozornila ma, i keď som dokonale nepochopila to s tým búkaním a múkaním. Pokrčila som plecami a vybrala sa za Siriusom z nejakého dôvodu som chcela rozhovor s Fredom čo najviac oddialiť.
"Vďaka, za všetko. Je to… proste úžasné," vykoktala som sa po chvíli. Sirius ma pobavene sledoval, no gentlemansky sa usmial a odvetil jednoduché: "Nemáš začo." Potom som sa už úplne uvoľnila a ešte by som aj bola chvíľu kecala so Siriusom, no odchytila si ma Amai, ktorá sa ujala roly hostiteľky. Pár krát som zachránila taniere pred rozbitím, no inak si dievčatko viedlo dokonale, temer ako dospelá.


Okolo pol jednej v noci boli hore už len "tí starší". Rozhodla som sa, že už to nemôžem odďaľovať.
"Ja… ďakujem… je to úžasné," vysúkala som zo seba a (ne)nápadne som zmenila tému. "Ako sa ťa to vôbec napadlo?" spýtala som sa otázku, nad ktorou som si lámala hlavu od rozhovoru so Siriusom.
"No…," naťahoval ma chvíľu Fred, "pamätáš, keď som uzavrel stávku so Siriusom? O tom, kto vyhrá ten zápas, na ktorý šiel Harry?" pripomínal a ja som netrpezlivo pritakávala. "No a keďže som prehral, tak som musel usporiadať takéto oživenie. Tvoje narodeniny proste prišli vhod," pokrčil plecami Fred. Až som sa musela zasmiať nad tým ako "mimochodom" to povedal.
"Jáj, takže to mám prestať byť taká polichotená?"
"Nie! Samozrejme, že je to hlavne pre teba!" vyhŕkol Fred. V okamihu som sa začala červenať a Fredovi tiež došlo, čo povedal, tak okamžite zmenil tému - takmer.
"Inak to bol Siriusov nápad s tými darmi, dobré nie?"
"To áno…" uznala som spomínajúc. Pár minút po príchode mi Sirius oznámil, že je čas predávania darčekov. Podišla som preto k stolu, ktorý bol podľa Amai určený na darčeky.
"Sú to síce vecičky pre teba, no budeš musieť niečo urobiť," poučil ma Sirius, keď som neveriacky pozerala na stôl, na ktorom ležali asi štyri balíčky. "Vyber si od koho chceš nájsť darček a on ťa bude navigovať až na miesto kde je ukrytý darček." Takto som vyše troch hodín hľadala poschovávané dary. Viac som hľadala ako otvárala krabice. Ostalo mi ešte asi dvadsať neotvorených.

"Ale no tak, nebuď taký skromný. Poväčšine to všetko boli tvoje nápady. Hlavne kolotoče," pripojil sa Sirius a tak ma vytrhol zo spomínania. Ako rýchlo sa objavil, tak rýchlo aj zmizol a s Fredom sme opäť osameli.
"Plánuješ ich otvoriť?" opýtal sa Fred a pohľadom ukázal na tých dvadsať dôkladne poukladaných darčekov.
"Asi až zajtra. Alebo by mal mať nejaký prednosť?" opýtala som sa, trochu flirtovacím tónom, ktorý prekvapil i mňa."
"Tak sa na to pozrieme," podišiel ku stolu a začal sa prehŕňať zabalenými krabicami a krabičkami. "Tento nie, divná farba papiera," vysvetlil a odložil nabok ďalší balíček. "Áno, tento vyzerá obstojne. Nech sa páči," podal mi malú krabičku odetú do šarlátovo červeného papiera. Prekvapene som naňho pozrela a vzala si balíček. Pomaly som ho začala otvárať. Nachvíľu som onemela a potom neisto pozrela na Freda.
"Ak ju nechytíš, utečie ti," upozornil ma Fred s úsmevom a ja som opatrne vzala do ruky malú žabu z čokolády. Očarene som pozerala na tú začarovanú vecičku a všimla si, že zospodu vypadla malá kartička. Zodvihla som ju. Z fotky na mňa pozerali Eve, Jared, Amai, Fred a Sirius. Pod obrázkom bol i text, no ten som nedokázala prečítať, keďže sa mi už tisli slzy do očí. Na utekajúcu žabu som úplne zabudla a ona sa roztopila akonáhle skočila na radiátor.
"Ako si to dokázal?" dostala som zo seba po chvíli. Namiesto odpovede sa mi dostalo dlhého bozku.

Ráno som vstala neskoro a pobrala sa na trh. Teda, najprv som sa zastavila v penzióne a nechala Eve lístok, no potom som šla rovno na nákupy.
"Savannah! Odložila som ti trocha zeleniny a pomaranče, no jablká som už ukryť nedokázala. Prepáč, no dnes šli na odbyt," privítala ma kamarátka-trhovníčka. Chvíľu sme sa rozprávali a ja som sa už chcela pobrať ďalej, no ešte ma zastavila.
"Skoro som ti zabudla odovzdať odkaz. Cassaerio by ma asi zabil, keby to zistil. Včera, keď priniesol chlieb, tak sa strašne ponáhľal. Vyzeral strašne, keď som sa mu prihovorila priznal, že Roic má odvčera nejaké problémy. Nikto vraj nevie čo mu je a ešte vravel, že je to vážne," ukončila smutný monológ a ja som pustila všetky tašky. Priam som letela ku bráne.
"Jimmy!" vydýchla som, "Jimmy musíš ma pustiť dnu!…" no, strážca brány bol opäť neoblomný, pravdepodobne dostal vynadané za to, že ma minule pustil. "Ja sa musím dostať dnu! Povedz mi, čo je s mojím malým bračekom? Musíš ma pustiť, počuješ?!" kričala som zúfalo.
"Nemôžem Sav, vzali mi moc otvárať bránu," bezmocne priznal.
"Ty niečo vieš! Zavolaj niekoho, kto ma vpustí dnu! Musím vedieť čo sa deje!" neustále som opakovala. Za okamih som tie slová len šepkala až napokon som klesla na zem a sa rozplakala.
"Vstaň, preboha," ozval sa nado mnou Jim. "Mám po niekoho poslať? Niekto, kto by ťa vyzdvihol a postaral sa o teba?"
"Jediný, s kým odtiaľto odídem je Cass," povedala som rozhodne a spakruky som si utrela slzy. Tvrdohlavo som si sadla pred bránu do centra a pohľadom ju začala hypnotizovať.
"Musím ťa varovať, že kontrola sem chodí len ráno a večer. No a dnes tu už boli," povedal po pol hodine čakania a na tvári mu hral úškrn. Odpovedala som mu škaredým pohľadom a ďalej mlčky sedela, teraz opretá chrbtom o bránu.

Zobudilo ma poklepanie po ramene. Strhla som sa a pozrela do tváre svojmu druhému mladšiemu bratovi.
"Ed!" vyhŕkla som a objala ho.
"Rozpučíš ma!" vymanil sa z môjho objatia a rozrozprával sa. "Utiekol som na chvíľu od Cassa a šiel som sem. Vedel som, že tu budeš…."
"Dobre, ale ako sa má Roic?" prerušila som ho otázkou.
"Nikto nevie, čo mu je. Predvčerom okolo obeda proste odpadol na hodine. Vzali sme ho domov, no keď sa vyše desiatich hodín neprebral, otec zavolal všetkých medikov. No žiaden nevedel pomôcť," dokončil smutne. Zúfalo som schovala tvár do rúk a ticho napočítala do desať. Keď som sa upokojila pozrela som na brata.
"Kedy sa musíš vrátiť?" spýtala som sa, aby som nemrhala časom, ktorý bol tak vzácny. Ed pokrčil plecami a ja som ho ešte raz letmo objala.
"Povedz Roicovi, že toto je pre šťastie," sňala som si z krku náhrdelník s príveskom krídla a vložila ho Edovi do ruky, "a hneď ako mu bude lepšie prídem za ním."
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama