Kapitola 11.

28. května 2008 v 21:51 | tina-chan, ktorá sa ešte stááále neučí |  Je toto život?
Názov poviedky: Je toto život
Názov kapitoly: Dohody a Rozhovory
Postavy: Savannah, Fred Weasley, Amai Hayazashi, EvelinMcCarterová, Caroline Wolfová
Žáner: veselá tragédia?
Žáner 2: trochu mordídne, proste smrť
Obdobie: po Bitke o Rokfort
Varovanie: mno... tí z Vás, ktorí majú cca pod 12 rokov, nech čítajú na vlastné nebezpečenstvo



11.Kapitola
Dohody a Rozhovory

Po Cassovej správe som onemela. Z myšlienok ma prebrali až hlasy Amai a Evelin, ktoré sa prihrnuli za mnou. Opakovane sa pýtali, čo Oestrak priniesol, no ja som neodpovedala. Rozhodla som sa neukázať im list a taktiež už im nepovedať ani slovko viac o Roicovi. Pravdepodobne by boli dospeli k tomu istému záveru ako ja... a to nechcem.
"Savannah!" zatriasla mnou Eve, "ČO-SA-STALO?!" skríkla sekane a hlas sa jej triasol od hnevu.
"Prosím ťa, prestaň," povedala som chladným hlasom, čím sa mi podarilo ju prekvapiť. Možno to všetko veľmi komplikujem, napadlo ma.
"Eve, prídeš ku mne? Ja... chcela by som ti niečo vysvetliť." Aspoň niekomu musím povedať, všetko, inak sa z toho zbláznim. Po chvíli prišla Eve a ja som sa vedľa nej temer zrútila. Vyrozprávala som jej každý detail môjho života, odkedy Fred prišiel. Počúvala ma sústredene, i keď miestami ju to muselo fakt nudiť. Keď som skončila, chytila ma za ruky a povedala: "Moja stará mam vravievala, že chorému človeku pomôže dobrý liek, no chorú dušu vylieči len tá správna osoba," povedala mi vážnym tónom a nakoniec tým pre ňu typickým tónom dokončila, "síce som si nie úplne istá, ako to myslela viem, že ak sa s Fredom neporozprávaš, nakoniec si tu hodíš mašľu."


Sedela som v obývačke a pozorovala Amai, ktorá sa snažila veštiť z ruky.
"Slečna Evelin! Osud Vám doprial veľa lásky!" šťastne vykríkla a rozbehla sa ku mne. "A teraz vy, slečna Sav. Na tak, podajte mi ruku," potiahla ma za ruku a zvraštila obočie. Sústredene pozorovala čiary na mojej ruke a potom na mňa pozrela.
"Prezraď, čo tam vidíš?"
"Máš asi chaos v čiarach osudu, keďže nie si zo Zeme," poznamenal Fred, ktorý sa zberal k odchodu.
"Smola. Keď sa nedá vyveštiť mne, ostaň aspoň ty. Alebo odídeš bez toho, aby si využil možnosť spoznať svoj osud?" s úškrnom som sa spýtala. Fred ani nedostal šancu sa brániť, lebo Amai ho schytila a zapozerala sa mu do dlane.
"Vidím, že tu dnes Fred ešte chvíľu ostane." Hovorí prvé čo jej príde na rozum, napadlo ma a dievčatko - veštica pokračovala. "Vidím, že Slečna Sv sa bude konečne zase usmievať a že jej brat sa bude mať lepšie..." zrazu sa zastavila.
"Dá si niekto čaj?" rýchlo som sa spýtala a vyparila som sa z miestnosti.
Vážne začínaš byť paranoidná, oznámil mi dotieravý hlások. Mala by si sa pozhovárať s Fredom, ako vravela Eve, vravel iný hlások. Čokoľvek je lepšie ako toto tvoje utekanie, vrátil sa prvý hlások. Pískanie čajníka prerušilo moju vnútornú hádku. Vybrala som tácku a štyri šálky a odniesla som všetko do obývačky. Dnes sa s ním porozprávam, uzavrela som so sebou dohodu a s úsmevom som vošla do miestnosti.


"Savannah?" započula som svoje meno. Na opačnom konci chodby stála Caroline a tvárila sa... rozpačito? Nevedela som, čo si mám myslieť. S menšími obavami som k nej prešla.
"Vieš," začala a hneď sa aj zasekla, "mohli by sme sa porozprávať u mňa? Mám síce izbu s Cassidy, no tá je teraz v práci," rýchlo dodala a ja som ju nasledovala do úhľadne upratanej izby. Bola síce väčšia ako moja, no keďže tu bývajú dve, je to akurát. A teraz, keď si Cassidy našla robotu a v penzióne prakticky len prespáva, celú izbu má k dispozícií Caroline.
"Ja som ťa chcela varovať, že Fred skúša nejaké nové kúzla, no asi je už neskoro. Vravel mi o nejakom kúzle, ktoré ho dostane späť. Len potrebuje pomoc... no ja tu žiadnu moc nemám, takže..."
"Poslal ťa, aby si sa opýtala zaňho?" vyslovila som svoje najhoršie obavy.
"Nie, to mu jeho hrdosť nedovolí, ale viem, že tvoju pomoc potrebuje," povedala rozhodným hlasom.
"Ja... nemôžem. Jeho kúzlenie už skoro spôsobilo smrť môjho brata. Nemôžem mu pomôcť," vyhŕkla som bez rozmyslu. Caroline len prikývla a ja som sa pobrala z jej izby.


"Môžem vojsť?" zaklopala som na Fredove dvere. Bolo pár hodín po rozhovore s Caroline a ja som mala už všetko premyslené, alebo som si myslela, že mám. Zrazu sa ozvalo veľké tresnutie a z dverí sa vyvalil oblak dymu.
"Prepáč, myslel som, že som zabezpečil tie dvere. Chcela si niečo? Poď ďalej," s nadšením ma pozval ďalej a ja som sa s údivom rozhliadla po izbe. Keď som tu bola naposledy, steny boli biele. Teraz boli všade povylepované rôzne schémy a iné plagáty.
"Juj... trochu som to tu predekoroval a sprehľadnil všetky moje papiere," pohodil hlavou smerom k stene, "hádam to neva? Neboj, dám to pred odchodom do poriadku. Sadni si," zmietol kopu kníh a ja som si všimla jedno z dvoch kresiel, ktoré kedysi boli súčasťou zariadenia izby.
"Len som sa ťa chcela pár vecí spýtať, ale ak máš veľa práce, môžem prísť inokedy..."
"Nie, v pohode. I tak potrebujem prestávku... a niečo ti ukážem," zo zásuvky vybral malú škatuľku a podal mi ju, "ak to otvoríš splní sa ti jedno želanie. Trik je v tom, že tá krabička je navrhnutá tak, aby sa otvoriť nedala. Vždy, keď si už myslíš, že je to skoro otvorené vyskočí odtiaľ malý čert a krabička sa zase poskladá," vysvetľoval, zatiaľ čo ja som sa už hrala s "neotvoriteľnou škatuľkou".
"Tak, čo si sa chcela spýtať?" vrátil ma s úsmevom do reality.
"Či... nemohol by si vrátiť tú moc, čo si získal pomocou kúzla?" vychrlila som mu rovno do tváre. Chvíľu sme jeden na druhého len mlčky pozerali. Vedela som, že zabúdam na pôvodným cieľ návštevy. Rýchlo som sa odvrátila a venovala som všetku pozornosť krabičke. "Urobím čokoľvek, len nech sa tá moc vráti..." šepla som.
"Tá moc... je tvojho brata? Toho, čo si vravela, že je chorý?" spýtal sa rovnako ticho. Prikývla som. "Neviem ako," zdvihla som hlavu.
"Ak sa dostanem späť, vráti sa mu tá moc?" spýtal sa s nádejou v hlase.
"Nikdy som o podobnom prípade nepočula, takže neviem. Ale žiadam ťa, buď opatrný. Nechcem stratiť brata," ale nechcem stratiť ani teba, dokončila som pre seba. Nenapadlo ma nič iné, iba zmeniť tému. "Takže, koľko tých želaní mi splníš?" s úškrnom som spýtala podávajúc mu otvorenú škatuľku, uprostred ktorej spal spokojný čertík. Fred na mňa prekvapene pozrel a na prstoch ukázal jednotku.
"Ts, iba?" hrala som sa na nahnevanú. Zase mi začali dochádzať slová, no Fred to vyriešil. Behom sekundy podišiel ku mne (i tak sme sedeli blízko seba, takže to nebol problém) a mne sa dostalo letmého bozku. Prekvapene som zažmurkala. "Neodchádzaj," povedala som pomedzi bozky. Prestal a pozrel na mňa. Snažila som sa mu hľadieť do tváre, ale jednoduchšie bolo skúmať podlahu. "Moje želanie je... zostaň," konečne som zo seba vysypala a Fred sa zasmial.
"Toto je moja izba, ak by mal niekto odísť si to ty." a jemne mi ďobol prstom do nosa. Rozosmiala som sa a Fred využil šancu a opäť ma pobozkal. V tej chvíli som mala pocit, že rozumiem všetkým jeho dôvodom.


Nasledujúce ráno mi trvalo pár sekúnd než som sa zorientovala. Pozrela som vedľa seba. Fred ešte stále spal. Oprela som sa o lakte a chvíľu som ho pozorovala, vyzeral tak uvoľnene. Pousmiala som sa a pomaly som sa začala plížiť do svojej izby.
"Kamže, kamže?" ozvalo sa mi za chrbtom.
"Zobudila som ťa?" Fred pokrútil hlavou a nahol sa ku mne.
"A ranná pusa je kde?" usmievavo sa spýtal a ja som ho letmo jednou obdarila. "Nie som si istý, či toto sa ráta," trochu sklamane podotkol. "Poď sem." Poslušne som pricupitala s úsmevom na tvári.
"Toto je ranná pusa," povedal po chvíli, keď sa naše pery rozdelili a ja som sa začala trochu červenať. Našťastie na chodbe nik nebol a ja som sa v pokoji dostala ku mne. Tam ma čakalo ešte jedno prekvapenie. Amai a Eve ma čakali a ako správny uvítací výbor obe tvrdo spali. Prikryla som ich ešte jednou dekou a odobrala som sa do kúpeľne. Vyšla som odtiaľ svieža ako rybička a jemne som zobudila Evelin. Zišli sme do kuchyne a ja som začala pripravovať raňajky.
"Tak, prezraď prečo ste tam na mňa číhali?" spýtala som sa pomedzi rozkladaním tanierov, misiek na vločky a príborov.
"Včera si vyzerala dosť pod psa, tak sme sa s Amai rozhodli pre menšiu pyžamovú párty, no keďže si nechodila, baby sa začali vytrácať do izieb a nakoniec sme tam ostali iba my dve... a nejako sme zaspali," vysvetlila, načo sme sa obe rozosmiali.
"A teraz ty mi prezraď, kde si sa podela?" podozrievavo na mňa pozrela a ako by už vedela odpoveď, zapískala. Asi chcela niečo povedať, no rozhodla sa, že jednoduchšie bude keď ma objíme, neberúc do úvahy to, že v ruke držím sklenený pohár.
"Črepy nosia šťastie, nie?" poznamenala, keď sa rozbil, načo sme obe vybuchli smiechom.


 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama