Premýšľajte o smrti!

2. května 2008 v 23:01 | tina-chan |  Denník 08
UPOZORNENIE: Článok obsahuje veľmi depresívne myšlienky, pripomína desivé skutky, ktoré ľudia zavinili a ktoré sa už nedajú odčiniť. Preto, tí s dobrou náladou nech tento článok preskočia aby si nepokazili deň. Tí, čo chcú zostať šťastný nech si radšej prečítajú článok by Ayamee: Čoho sa vraj chalani najviac boja.

Premýšľajte o Smrti!

Heh... Znie to trochu desivo? No je to moja domáca úloha, z Nábožka a Etiky. S kamoškou sme vybuchli smiechom, keď nám to učiteľ zadal. :D Úprimne, mňa to len potešilo. Keďže som teraz čím ďalej tým viac "dekadentne" naladená. Ako dnes pri prechádzke s mojím psom pri Šúre (nikdy neviem ako sa to má skloňovať...), som odfotila mŕtvu myšku (chúťatko mala zlomený väz) a jedného prejdeného hada. Rozmýšlala som, že tie fotky dám na net, tak možno časom Vám sem hodím hyperlinka.
Ale! Tento článok bol mienený ako úvaha o smrti. Verte mi, je to jednoduchá téma. Ťažšia otázka by bola: Čo je po smrti? Dostaneme sa do neba? Do pekla? Ale, tieto otázky asi raz za čas doľahnú na každého. I keď na mňa akosi moc často.
Môj názor je, že po smrti určite niečo je. Veď inak by smrť bola ako spánok, zavriem oči a neviem čo sa okolo mňa deje. A to by predsa nebolo ono. Len tak zaspať? Nie. Smrť nie je spánok a ako vraví moja oblúbená postava z HP; "Quicker and easier than falling asleep." (Rýchlejšie a jednodušie ako keď)*. A mne neostáva nič iné len súhlasiť, i keď narozdiel od Siriusa, som nikdy smrť nezažila, často nad tým jeho výrokom rozmýšľam.
No taktiež si uvedomujem, že rýchlosť umierania záleží od spôsobu akým človek umrie. Keď v cca 16. storočí upaľovali čarodejnice, tak tie devy, to určite nemali také jednoduché. Ja som síce pyroman, no uvedomujem si s tým i silu ohňa. Alebo ľudia, ktorý umreli pri útoku na dvojičky 11. septembra, mnohý možno umreli rýchľou smrťou, no ten teror, ktorý tomu predchádzal musel byť neznesiteľný. Predsalen je rozdiel medzi tým, keď človek umrie nevedomky alebo vidí a cíti každú sekundu. Na toto by stačilo porovnať myšlienky Anny Frankovej, ktorá sa so svojou rodinou dva roky ukrývala pred Hitlerovou armádou a strach zo smrti, bol na dennom poriadku, so smrťou Heatha Ledgera, ktorý síce umrel na predávkovanie, čo tiež nie je bohviečo, no bola to jeho voľba.
V škole am učili, že Boh nám dal slobodnú vôľu, aby nám ukázal svoju lásku, no taktiež ma učili, že vziať si život nám zabezpeči jednosmerný lístok do pekla. No prepáčte, ale toto si odporuje. Ako má byť človek dokonale slobodný ak si nemôže vybrať okamih, kedy umrie?!
Ehm... nechcem ti do toho kecať ale zvrhávaš to na náboženský článok.
Hups. Trochu som sa nechala uniesť. Ale tak, osem rokov na cirkevnej základne malo nejaký efekt. A vždy som sa chcela hádať so sestričkou o tomto.
Áno... to viem. Ale pochybujem, že toto tvojich "čitateľou" zaujíma. Radšej pokračuj v článku o smrti. Oki?
Pchá... veď dobre, dobre. A kde som to bola? Už viem...
Smrť. I keď ten čo umrie necíti bolesť, tak bolesť zožiera jeho blízkych a ľudí, ktorý ho poznali. Predsalen, Smrť nezatína svoje ostrie len do človeka, ktorého si vybrala. Taktiež ovplivňuje životy druhých ľudí, či už sa poznali s mŕtvym alebo nie. Plač je najjednodušia liečka takej bolesti, no niekedy je ťažké plakať. Keď mne umrela babka, mala som sedem a moc som ešte nechápala čo to znamená, keď človek ide do neba, no neuronila som ani slzu. A ani teraz, keď idem s rodičmi navštíviť jej hrob, nedokážem plakať. Asi som proste vadná.

Troška Histórie:
Na dedinách, bolo zvykom mať na pohrebe "profesiónalne plačky". Tieto ženy svoj plač možnože len predstierali, no pomohli takým ako ja, čo nevedia plakať. Nakoniec sa všetci smútiaci v pohodičke rozplakali. A ako človek plače rýchlejšie pochopí, že mŕtvemu sa život nevráti a časom sa rany zahoja. Na niektorých dedinách dokonca "súťažili" kto plače srdcervúcejšie, bo ten najviac smúti za mŕtvym, no to podľa mňa už trochu išli do extrémov.
Myšlienka na záver: Ako Sirius Black
, ktorý sa prepadol cez záves (HP5, FR), nik z nás nevie ako a kedy umrie, no v tom okamihu, by mal cítiť, že svoj život žil na plno a nič ani ten najmenší skutok neľutuje.
*ten preklad je len tak "made by me" nijako zvlašť som to nehladala v knihe, tak sorry ak to moc nedava zmysel, ale hadam všetci vieme po anglicky.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama